Dňa  8. januára 2009 boli prezidentom Slovenskej  republiky ocenení Pribinovým krížom I. a II triedy  dvanásti občania, medzi ktorými boli aj Milan Rúfus významný slovenský básnik a hosť. doc. Mgr. art. Juraj Sarvaš, herec a pedagóg Akadémie umení v Banskej Bystrici. Pán Juraj Sarvaš predniesol spoločné poďakovanie za všetkých ocenených, v závere ktorého, okrem iného, uvádza...

...Z hĺbky srdca ďakujeme za toto vysoké štátne ocenenie.

Hviezdoslav to roku 1919, keď dostal ocenenie už v slobodnej vlasti, povedal takto :

Ja Vám čo za to? Zmýšľam, mudrujem,

Ej, málo-no, tak srdce darujem.

Darujme teda v Novom roku 2009 všetci srdce i um našej vlasti. Bude to potrebovať. 

                                                         Juraj Sarvaš

vážený pán predseda Národnej rady SR,

vážený pán predseda Vlády SR, vážení páni poslanci, poslankyne, vážení páni ministri, excelencie, ctené dámy, vážení páni,

(Poďakovanie za vyznamenaných 8. januára 2009)

      keď sme 12. júla minulého roka stáli v Hlbokom, pri pomníku J. M. Hurbana a pripomínali si spolu s predsedom vlády 165-te výročie uzákonenia slovenského jazyka, odznela tam i Hurbanova reč, ktorou sa bránil v roku 1869 na súde v Pešti, kde ho súdili za článok Čomu nás učia dejiny. V tej reči hovorí i toto: Ja už 30 rokov verne slúžim národu svojmu ťažko skusovanému, bez najmenšej protimluvy srdca svojho s hladom a rozličnými nedostatkami sa potýkajúci, ale voždy slobodný, voždy samostatný, národa dobrobyt napomáhajúc.
Dnes, potomkovia tejto veľkej osobnosti slovenského národa stojíme za celkom iných okolností v historickej sále našich novodobých dejín a za prácu, za službu pre ľudí, za celoživotné dielo dostalo sa nám ocenenia. Aký to rozdiel. Voľakedy našich predkov za to prenasledovali a dnes sa za to ďakuje. Pravda, nedá sa nás porovnať s ohromnou obetavosťou  týchto veľkých duchovných osobností. Ale snažíme sa spĺňať ich odkaz. Držíme pochodeň. Milan Rúfus varuje  -

A teraz milí veľmi vážne

Pochodeň dymí, kto ju zažne,

Ktože ju opäť rozsvieti

Od detí  k veľkým do detí.

Zo všetkých síl ju chceme a musíme odovzdať čistú ďalšej generácii, aby to naše hniezdo, uvité mäkkou vravou mám a mozoľami otcov bolo útulné, aby sa v ňom všetci ľudia mali dobre, aby bolo rovnocenné všetkým národom, ba aby ich aj v mnohom predčilo. Nie cez nevraživú konkurenciu, ale v zdravom duchovnom zápolení. Máme na to. Od Mateja Bellu cez Aurela Stodolu, Štefánika až po dnešných vedcov, lekárov, ktorých na každom pracovisku vo svete vysoko hodnotia, len doma o nich málo vedia. Málo sa píše, kdežeby aj, keď nie sú, chvalabohu, celebrity. Nech táto krajina prekvitá, nech každý, kto sem príde v úprimnej dôvere sa tu dobre cíti. Básnik napísal -

Táto krajina pripomína chrám

V pásiku modrých dymov nad dedinou

vonia živica, vrchársky tymián,

Keď vchádzaš do tejto krajiny

chcel by si pokľaknúť, ukloniť sa po pás

a srdcom zabúchať na dubové dvere.

Ale je to darmo, dvere sú otvorené.

A spoza nich ťa víta ľudský hlas

nekľakaj, veď si jeden z nás a nie si v kostole

chlieb a soľ ťa čaká na stole.

Aj my, dnes ocenení sa budeme snažiť, aby ten chlieb so soľou bol stále na slovenskom stole. Iste spolu s Vami, vážený pán prezident, pán predseda parlamentu, pán predseda vlády. Ale bez robotných ľudí to nepôjde. Tak, ako ste to povedali v novoročnom prejave, pán prezident. Potrebujeme viac mravnosti, možnosti vzdelania i pre chudobných i viac sociálneho cítenia. A dodajme vzájomnej družnosti, úcty. Ale je to v ľuďoch. Chodím po Slovensku, vystupujem a niekedy je človek až nadšený čo dokážu. Pravda sú aj brzdy. To treba priznať a ich odstraňovať.

Z hĺbky srdca ďakujeme za toto vysoké štátne ocenenie.

Hviezdoslav to roku 1919, keď dostal ocenenie už v slobodnej vlasti, povedal takto :

Ja Vám čo za to? Zmýšľam, mudrujem,

Ej, málo-no, tak srdce darujem.

Darujme teda v Novom roku 2009 všetci srdce i um našej vlasti. Bude to potrebovať. 

Juraj Sarvaš